Basnicky.sk

Byť sám, sám slobodný,
stavať hrádze s chladným ránom,
jak vták lietať v povetrí,
byť jak bobor nezbedný,
lev čo je sám sebe pánom,
pyšný keď korisť zavetrí.

No žiť bez lásky ?
Nechať dušu trpieť ďalej,
až kým žiaľom neskoná ?
Klásť si prázdne otázky
o dráme nami hranej
a čakať kým padne opona ?

Len jednu malú chvíľu,
zrak očí ulpel na nej
a v mysli padal vodopád.
Nie, nevidel som vílu,
zelených stromov alej,
no nemohol som odolať.

Jak rána nádherné
jej oči lunou žiarili
a do vlasov dúha padala.
Vzplanuly túžby plamenné,
sny o láske sa zrodili
a duša srdcom šťastie hľadala.

Túžiť len po kráse? Nie.
Milovať škrupinu pozlátenú,
keď jadro je zdrojom života ?
Srdcom podať hlásenie,
samote ukázať hlavu odvrátenú
a navždy zabudnúť, čo je clivota.

Milovať blankyt modrých očí
a básniť o krásnom zjavení,
no mať stále na pamäti,
že zem sa okolo slnka točí,
že láska v srdci pramení,
že dušou, sme krehké deti...

Posledná aktualizácia: 27. 10. 2009 13:57